Zbor Divievskych svätých
V našom chráme sa nachádzajú ostatky Divievskych svätých: 
Prepodobný Serafim Sarovský
Prepodobná Alexandra
Prepodobná Elena
Prepdobná Marfa
Prepodobnoispovednica Matróna
Blažená Pelagia
Blažená Paraskeva
Blažená Mária
PREPODOBNÝ SERAFIM SAROVSKÝ
Narodil sa 19.júla 1759 v meste Kursk a bol pokrstený menom Prochor. Pochádzal z bohatej rodiny, ktorá sa preslávila zbožnosťou, čestnosťou a taktiež tým, že vlastnými nákladmi dala postaviť niekoľko veľkolepých chrámov. Keď dovŕšil plnoletosť, rozhodol sa, že sa stane mníchom.
O dva roky nato, s požehnaním matky, (otec mu zomrel, keď mal tri roky) odchádza do Sarovského monastiera. Do svojich 27 rokov bol poslušníkom a vykonával rôzne práce. Najviac vynikal v stolárstve. V roku 1786 bol rukopoložený na jerodiakona. O sedem rokov neskôr sa stáva kňazom (jeromonachom).
Po smrti predstaveného Sarovského monastiera, otca Pachomia, odchádza Serafim (s požehnaním nového predstaveného otca Isaja) do pustovníckej samoty, vzdialenej niekoľko hodín. Z pustovne prichádzal do monastiera len na bohoslužby. Živil sa výlučne z toho, čo mu dávala záhrada. Onedlho začala k nemu prichádzať aj divá zver, medvede, vlci, líšky, zajace a iná zver, ktorá sa s ním spriatelila.
Prišli však i ťažké skúšky. Svätého Serafima v roku 1804 prepadli lupiči. Keďže nenašli žiadne peniaze, doráňaného ho nechali v bezvedomí na dlážke. Keď nastávajúcu nedeľu neprišiel svätý Serafim na službu Božiu, vyhľadali ho monastierskí bratia a ošetrili ho. Zotavil sa síce, ale od tej doby mohol chodiť len zhrbený.
V roku 1807 sa svätý Serafim oddal úplnému mlčaniu. V roku 1810 sa vrátil do monastiera nakoľko mu nohy veľmi zoslabli a nebol schopný v nedeľu a sviatky chodiť na spoločné služby Božie z takejto diaľky. Žil však i v monastieri uzavretý. Oddal sa výlučne modlitbe a čítaniu Svätého Písma až do roku 1825, do svojho 66 ročného veku. Až potom dovolil, aby k nemu chodili monastierskí bratia, aj ľudia zo sveta, a rád im dával duchovné rady a ponaučenia.
Pred jeho kéliou stáli denne celé zástupy ľudí, ktorí prosili o pomoc duchovnú aj telesnú. Svojou modlitbou svätý Serafim uzdravoval nemocných. Mal aj dar prozorlivosti a predpovedal mnoho vecí. Taktiež aj svoju smrť. Deň pred tým bol na svätej liturgii a prijal svätu Tajinu. V ten deň bolo počuť, ako v kélii svojím stareckým hlasom spieval veľkonočné piesne. Nasledujúce ráno, ho monastierskí bratia našli už mŕtveho s rukami skríženými na hrudi. Dožil sa 74 rokov. Bolo to 2. januára 1833.
Prepodobná Alexandra
Približne okolo roku 1760 prišla do Kyjeva bohatá vdova Agafia Semjonovna Meľňuková so svojou trojročnou dcérou. Táto vdova sa rozhodla prijať mníšstvo vo Florovskom monastieri pod menom Alexandra. Jej asketický život netrval dlho v tomto monastieri, pretože sa jej zjavila Presvätá Bohorodička a nariadila jej odisť na sever Ruska. Povedala jej: „Ukážem ti miesto, kde budeš žiť do konca svojho života. Postavíš tam monastier, ktorý bude patriť medzi Moje vyvolené miesta na svete. Tak ako Ivéria (Gruzinsko), Svätá Hora (Athos) a Kyjevsko-pečerská lavra.“
Alexandra rozpovedala o svojom videní svojmu duchovnému otcovi a starcom, ktorí po dlhých modlitbách a uvažovaní rozhodli, že jej videnie bolo skutočné, a že Božia Matka chce naozaj vytvoriť svoj štvrtý duchovný pilier vo svete.
Aký dlhý čas trval sestre Alexandre, kým našla to miesto nie je známy. Vieme ale, že v roku 1760 šla z Muroma do Sarovskej pustovni a po ceste sa zastavila v malej dedinke Diviev, kde si sadla pri starom chráme a zadriemala. Tu mala opäť videnie, v ktorom jej Bohorodička povedala: „ Toto je to miesto, ktoré si mala nájsť. Tu budeš žiť do konca svojho života. Tu bude Moje štvrté vyvolené miesto na zemi. A ako je hviezd na nebi a piesku v mori, toľko tu bude slúžiacich Bohu. Milosť Svätého Ducha nikdy neopustí toto miesto.“
Alexandra prišla do Sarovskej pustovne, kde rozpovedala svoje videnia. Sarovski starci potvrdili jej slová a poradili všetko vyplniť tak, ako jej zjavila Matka Božia. Čoskoro ochorela a zomrela Alexandrina desaťročná dcéra. Alexandra sa smrťou svojej jedinej dcéry utvrdila v tom, že sa má naplno oddať vôli Presvätej Bohorodičky.
Agafia Semjonovna (sestra Alexandra) mala veľké bohatstvo. Po požehnaní sarovských starcov rozdala celý svoj majetok a dala slobodu všetkým svojim kresťanom (patrilo jej 700 nevoľníkov). Časť majetku, ktorý vlastnila, vložila do stavby monastiera. Vďaka nej sa vystavalo a obnovilo dvanásť chrámov. Podarilo sa dokončiť aj Chrám Zosnutia Presväte Bohorodičky v Sarovskej pustovni.
Keď sa Alexandra vrátila do Divieva, postavila si tam kéliu, kde zabudla na svoj pôvod a prepych, v ktorom žila. Začala žiť asketickým životom a potajme pomáhala chudobným tak, ako sa dalo.
V 70. rokoch 18.str. pomáhala Alexandra stavať kamenný chrám v Divieve v česť Kazanskej ikony Božej Matky namiesto starého dreveného chrámu, kde mala videnie. Tu postavila aj tri kélie, pre seba, štyri poslušnice a pútnikov prichádzajúcich do Sarovskej pustovne. Jej kélia bola veľmi skromná.
Mnoho ľudí prichádzalo k mníške Alexandre za radou a požehnaním. Alexandra žila prísnym asketickým životom v neustálej modlitbe a práci. V júni 1788 roku pocítila, že sa blíži čas jej odchodu. Pred smrťou zverila starostlivosť o divievske sestry a monastier mníchovi a diakonovi Serafimovi (svätý Serafim Sarovský).
Predivná starica Alexandra zomrela 13 júna. Pred svojou smrťou povedala mníške Evdokiji: „Polož mi prosím na hruď Kazanskú ikonu Presvätej Bohorodičky, aby bola Kráľovna Nebies pri mne, keď opustím tento svet a zapáľ sviečku.“ Jej sväté ostatky sú uložené v Divieve.
Prepodobná Elena
Elena Vasilevna Manturová pochádzala zo šľachtického rodu. Bola veľmi krásna. Čiernooká, vysoká s tmavými vlasmi. Bývala neďaleko Sarovského monastiera v dedine Nuča. Bola veselej povahy a o duchovný život sa nezaujímala. Nečakaná udalosť však úplne zmenila jej život. Raz sa jej zjavil obrovský čierny drak, ktorý chrlil oheň. Jeho ústa sa jej zdali také veľké, že mala pocit, že ju drak prehltne. Drak sa k nej približoval, až cítila jeho dych, a vtedy Elena vykríkla: „Kráľovná nebies, zachráň ma! Sľubujem Ti, že sa nikdy nevydám a stanem sa mníškou!“ Strašný drak v tom okamihu zmizol.
Po tejto udalosti sa Elena úplne zmenila. Bola vážna, zaujímala sa o duchovný život a začala čítať Sväté Písmo. Po nejakom čase odišla do Sarovského monastiera k otcovi Serafimovi, aby jej požehnal odísť do monastiera. On jej však povedal, že nech sa radšej vydá, nech nejde do monastiera. Elena bola z tejto odpovede veľmi sklamaná a vystrašená. Smutná odišla domov a modlila sa z celého srdca k Presvätej Bohorodičke, aby jej pomohla v jej trápení. Veľakrát chodila za otcom Serafimom s tou istou prosbou, ale on ju stále poslal domov s odpoveďou, že nech sa vydá. Elena sa však nevzdávala. V srdci cítila, že nepatrí do tohto pozemského sveta. Túžila zasvätiť svoj život Bohu. Otec Serafim skúšal odhodlanie Eleny tri roky. Keď videl, že sa Elena utvrdila v svojej viere a túžbe po Bohu, požehnal jej odchod do Divievského monastiera k mátuške Agafii. Natešená Elena sa tam hneď vybrala. Mala vtedy 20 rokov.
O mesiac ju navštívil otec Serafim a povedal jej, že nastal čas, aby sa zasnúbila so svojim Ženíchom. Elena sa preľakla a vykríkla, že sa nechce vydávať. Otec Serafim sa láskavo usmial a vysvetlil jej, že sa stane nevestou Christovou - príjme mníšstvo. Tri roky sa mala Elena pripravovať. Ostala žiť v Divievskom monastieri, kde sa nachádzali ostatky mátušky Agafii a plnila duchovné rady otca Serafima: od skorého rána dodržiavala modlitebné pravidlo. Čítala akáfisty, žaltár a žalmy. Učila sa tkať. Veľa času strávila v mlčanlivosti. Odpovedala len na nevyhnutné otázky. Stránila sa akýchkoľvek rozhovorov. Fyzická práca jej pomáhala v boji s myšlienkami. Veľmi málo jedla, aby ju nepremáhala únava a spánok. V stredu a piatok jedla iba raz. Od rána do obeda sa modlila Isusovu modlitbu a od obeda do večera modlitbu k Bohorodičke. Modlila sa vždy v tajnosti.
Elena bola veľmi dobrosrdečná. Starala sa o sestry v monastieri aj o chudobných, ale vždy im pomáhala tajne. Tak, aby o tom nikto nevedel. Jedla veľmi malo, radšej sa so svojim jedlom podelila s ostatnými. Pracovala do vyčerpania. Spala na kameni, ktorý bol prikrytý tenkým kobercom. Otec Serafim z nej chcel urobiť igumeňu Melničného monastiera, ale Elena až do svojej smrti hovorila: „Otec Serafim, vo všetkom vám budem poslušná, len nie v tom. Nech mi Boh odpusti, ale nemôžem sa stať igumeňou monastiera. Veď ja neviem ako sa budem pred Bohom zodpovedať za svoju dušu, nieto ešte za duše iných.“ Keďže bolo málo vzdelaných sestier, Elena väčšinou čítala v chráme žaltár aj šesť hodín, a často bola preto v chráme aj celú noc.
Údivuhodným a nepochopiteľným bol koniec jej života. Otec Serafim vyliečil modlitbami z ťažkej choroby Eleninho brata Michala. On z vďačnosti predal celý svoj majetok a za získané peniaze vystaval chrámy. Keď Michal ochorel smrteľnou chorobou, otec Serafim k sebe zavolal Elenu a spýtal sa jej, či môže splniť jedno poslušánije. Elena odpovedala: „Vždy som vás počúvala otec Serafim a vždy budem.“ „Tvoj brat Michal ochorel a prišiel čas jeho smrti. Avšak je potrebný pre náš monastier a pre siroty. Zomri namiesto neho, mátuška.“ Elena povedala: „Dajte mi na to svoje požehnanie.“ Potom sa spolu dlho rozprávali o smrti a o budúcom živote.
Keď sa Elena vrátila domov, ochorela. Ľahla si do postele a povedala, že viac z nej nevstane. Elena usnula v predvečer sviatku Päťdesiatnice 28.mája 1832 ako 27ročná. V samotný deň sviatku počas liturgie, za spevu cherubinskej piesne, sa Elena trikrát radostne usmiala ako živá z rakvy.
Skoro po jej usnutí boli zaznamenané mnohé zázraky a uzdravenia. Tieto záznamy sa však nezachovali v písomnej forme. Snem Ruskej Pravoslávnej Cirkvi ju v roku 2004 vpísal do zboru svätých. Jej sväté ostatky sa nachádzajú v chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky v Serafimo-Divievskom monastieri.
Prepodobná Marfa
Prepodobná Marfa (Mária Semjonovna Miľuková) sa narodila 10.februára 1810 v kresťanskej rodine. Bola vysoká, pekného vzhľadu. Mala podlhovastú svetlú tvár, modré oči a husté svetlohnedé vlasy. Mária mala dvoch starších súrodencov. Sestru Praskovju a brata Ivana. S požehnaním otca Serafima odišla Praskovja do Divievského monastiera a stala sa duchovnou staricou. Ivan odišiel po smrti manželky do Sarovského monastiera.
Keď mala Mária trinásť rokov, prišla spolu so svojou sestrou Praskovjou prvýkrát k otcovi Serafimovi. Bolo to 21.novembra 1823 na sviatok Vovedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu. Keď starec svojim duchovným okom videl, že Mária je vyvolená nádoba Božej milosti, nedovolil jej vrátiť sa domov, ale navrhol jej ostať v Divievskom monastieri.
Toto Božie dieťa, podobné anjelom, začalo už z ranných čias žiť asketickým životom. Jej obživou bola neprestajná modlitba. Odpovedala len na nutné otázky, inak žila v mlčanlivosti. Otec Serafim ju mal veľmi rád, pre jej neobyčajnú čistotu srdca.
Mária pomáhala spolu s ostatnými sestrami prepodobnému Serafimovi stavať nový ženský monastier (ten, ktorý im Bohorodička zjavila prostredníctvom mníšky Alexandry) a mlyn. Pri stavbe vykonávala ťažkú fyzickú prácu, pričom v mlčanlivosti sa neustále modlila k Bohu.
Prežila v monastieri šesť rokov. 21 augusta 1829 ako devätnásťročná zosnula. Duch svätý zjavil otcovi Serafimovi smrť Márii a on zaplakal, a s veľkým smútkom povedal otcovi Pavlovi, ktorý býval vo vedľajšej kélii: „Pavol! Mária nás opustila. Tak mi je to ľúto, že neviem prestať plakať.“
Snem Ruskej Pravoslávnej Cirkvi ju v roku 2004 vpísal do zboru svätých. Jej sväté ostatky sa nachádzajú v chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky v Serafimo-Divievskom monastieri.
Prepodobnoispovidnica Matrona
Matrona Vlasová sa narodila v roku 1889 v dedine Puza v kresťanskej rodine. Ako šesťročná osirela. Odviedli ju do Serafimo-Divievského monastiera, kde ju vychovali. Mala dar kreslenia, preto jej určili za poslušanie písanie ikon. Takto prežila mníška Matrona v monastieri v poslušnosti a modlitbe až do zatvorenia monastiera bezbožnou vládou v roku 1927.
Keď zatvorili monastier mníška Matrona sa usídlila, spolu s troma divievskymi sestrami, v dedine Kuzjatov. Sestry pomáhali v chráme a zarábali si na chlieb ručnými prácami. Viedli tichý a pokojný život, ale aj to vyvolávalo nespokojnosť v miestnej vláde. V apríli 1933 boli zatknuté na základe obvinenia z protisovietskej agitácie. 21.mája 1933 odsúdili mníšku Matronu na tri roky väzby v Dmitrovskom tábore v Moskovskej oblasti.
Po uplynutí väzby odišla mníška Matrona do dediny Verigno, kde pomáhala pri upratovaní, strážení chrámu a spievala v zbore. 10.novembra 1937 ju zatkli po druhýkrát. Bola obvinená z toho, že patrí do „kontrarevolučnej cirkevno-fašistickej organizácie“. Rozsudok znel desať rokov väzenia v Karlach, kde pracovala ako upratovačka v nemocnici. Matrona prijímala všetko s pokorou. Po oslobodení odišla do dediny Vyjezdno, a opäť vyhľadala chrám, kde pomáhala.
19. októbra 1949 bola opäť zatknutá podľa materiálov starého prípadu z roku 1937. Oslobodili ju až v roku 1954 vďaka je bratovi, ktorý napísal prosbu, aby jeho sestre udelili milosť.
Posledné roky života prežila Matrona v rodnej dedine Puza. Svojou skromnosťou a tichou povahou udivovala ľudí. Väčšinu dňa strávila v modlitbe. Aj keď bol chrám zatvorený, divievské mníšky slúžili v domoch napriek zákazom a prenasledovaniu.
Mníška Matrona odišla k Hospodinovi 7.novembra 1963. Pochovali ju na cintoríne pri mučeniciach Evdokii, Darii, Darii a Márii.
6.októbra 2001 bola prepodobnoispovídnica Matrona (Vlasová) zapísaná do zoznamu svätých Ruskej Pravoslávnej Cirkvi.
Blažená Pelagia Ivanovna
„Táto žena bude veľkou duchovnou sviecou!“ toto povedal Sarovský čudotvorec o budúcej blaženej starici Pelagii Ivanovnej Serebrennikovej.
Narodila sa v roku 1809 v bohatej rodine kupca v meste Arzamas. Skoro po prinútenom manželstve prišla Pelagia Ivanovna k prepodobnému Serafimovi a viedla s nim dlhú debatu, ktorá ovplyvnila jej budúci duchovný život. Pelagia sa začala učiť Isusovu modlitbu, ktorá ju už v mladom veku duchovne napĺňala. Onedlho sa začala správať tak, akoby stratila zdravý rozum. Začala sa zvláštne obliekať a čudne sa správala v spoločnosti. Pelagia odvrhla všetky telesné potešenia tohto sveta, za čo bola urážaná a odsudzovaná. Cez deň chodila po meste a správala sa ako blázon a v noci sa modlila pred chrámom. Ani jej muž, ani príbuzní nechápali veľkú životnú púť Pelagii, preto ju manžel často bil, mučil hladom aj chladom, alebo ju zväzoval reťazami. Len s Božou milosťou zvládala Pelagia všetky muky.
V roku 1837 priviezli Pelagiu Ivanovnu do Divieva. Aj tam sa Pelagia správala ako blázon. V kélii sa zdržiavala málo, väčšinou sa prechádzala po areáli monastiera. Hádzala sa o steny monastierských budov, ležala v jamách s hnojom. Či bolo leto alebo zima vždy chodila bosá a stúpala na klince, aby si poranila telo. Jedla iba chlieb a pila vodu, alebo ani to. Skoro vôbec nespala, iba niekedy zadriemala v sede. Každú noc stála niekde v monastieri v čase aj nečase a čakala na východ slnka. Nikdy nebola chorá.
Divievsky monastier vždy ochraňovala svojou modlitbou. Všetky mníšky nazývala svojimi dcérami a ona bola ich matkou. O všetkom čo sa v monastieri dialo sa sestry radili s blaženou staricou.
Začalo za ňou prichádzať množstvo ľudí, aby od nej počuli múdre slovo alebo duchovnú radu. Mala dar prozorlivosti a poúčala ľudí. Niektorých láskavo, na iných kričala, niektorých odháňala a hádzala do nich kamene. Raz hovorila jasne, inokedy alegoricky, podľa duševnej potreby človeka.
Sama Presvätá Bohorodička zjavila otcovi Serafimovi, aby požehnal neľahký púť jurodstva (bláznovstva pre Christa) Pelagii Ivanovnej.
47 rokov prežila Pelagia v Divievskom monastieri a ochraňovala ho svojou neprestajnou modlitbou. Mala veľmi rada kvety a každý kto jej chcel urobiť radosť prinášal jej ich ako dar. 30.januára 1884 odišla k Hospodinovi. Mala vtedy 75 rokov.
Jej sväté ostatky sa nachádzajú v Kazanskom chráme v Serafimo-Divievskom monastieri spolu s blaženou Paraskevou a blaženou Máriou. V roku 2004 boli všetky tri zapísané do zboru pravoslávnych svätých.
Blažená Paraskeva Ivanovna
Blažená Paraskeva Ivanovna (rodená Irina) sa narodila v roku 1795 v dedine Nikolské. Jej rodičia, Ivan a Daria, boli nevoľníci. Keď mala Irina sedemnásť rokov, páni ju vydali za kresťana Fedora. Irina bola dobrou ženou a gazdinou. Bola pokorná, pracovitá, modlila sa doma aj v chráme, stránila sa návštev aj spoločnosti. Takto prežila s mužom pätnásť rokov, ale Boh im nepožehnal detí. Po smrti muža ju nespravodlivo obvinili z krádeže a surovo zbili. Spôsobili jej silné poranenia hlavy a roztrhali uši. Irine sa podarilo utiecť do Kyjeva, kde pravdepodobne prijala mníšstvo.
Stretnutie so starcami a svätyne Kyjeva na ňu tak zapôsobili, že Irina tam našla zmysel svojho života. Želala si iba jedno, aby v jej srdci prebýval Boh. Tak ako Christos, aj ona bola nespravodlivo odsúdená, preto vedela ako veľmi Christos trpel, ale cítila aj jeho milosrdenstvo.
O rok a pol Irinu našla polícia a odviedla ju k jej pánom. Opäť musela pretrpieť veľké mučenia, hlad, chlad a hrubosť vojakov aj odsúdených spoluväzňov. Vyše roka slúžila Irina svojim pánom až sa jej znova podarilo utiecť. Rok slobody strávila Irina v Kyjeve, kým ju opäť polícia našla a odviedla naspäť k pánom. Tí ju však nahú vyhodili von bez kúska chleba.
Päť rokov sa Irina potulovala po dedine ako pomätená a bola vystavená výsmechu. Zvykla si žiť pod holým nebom trpiac hlad, chlad alebo horúčavu. Neskôr odišla do sarovských lesov a prežila vyše dvadsať rokov v jaskyni, ktorú si sama vyryla.
Kvôli asketickému životu a pôstu v sarovských lesoch, sa po čase pekný a príťažlivý vzhľad Paraskevy premenil na vychudnutú a spálenú postavu, pripomínajúcu Máriu Egyptskú. Vidiac jej asketický život, začali k nej prichádzať ľudia za duchovnou radu a modlitbou. Raz ju napadli a okradli zbojníci. Surovo ju zbili, čo sa odrazilo na jej zdraví do konca života.
Šesť rokov do smrti blaženej Pelagii, prišla Paraskeva do monastiera s bábikami. Hrala sa s nimi a nazývala ich svojimi deťmi. Chodila tam čím ďalej častejšie, a po smrti blaženej Pelagii prišla bývať do monastiera.
Paraskeva priadla a štrikovala s neprestajnou Isusovou modlitbou v srdci. Veľakrát kľakala nečakane na kolena a modlila sa so slzami v očiach, či už na ulici alebo v poli. Na sviatok prepodobného Serafima navštívili Diviev cár Nikolaj II a cárovna Alexandra Fedorovna. Keď prišli za Paraskevou Ivanovnou, predpovedala im narodenie dediča a pád cárskej monarchie. Cár povedal, že je Paraskeva veľkou Božou služobnicou.
Paraskeva Ivanovna zomrela 22.septembra 1915 vo veku 120 rokov. V roku 2004 bola zapísaná k zboru pravoslávnych svätých. Jej sväté ostatky sa nachádzajú v Kazanskom chráme v Serafimo-Divievskom monastieri.
Blažená Mária Divievska
Blažená Mária Divievska (Mária Zacharová Fedina) sa narodila v dedine Goletkov v kresťanskej rodine. Už z detstva mala rada samotu a modlitbu. Jej otec zomrel, keď mala trinásť rokov a o rok nato zomrela aj jej matka Pelagia. Keď ostala bez rodičov a bez domova, začala sa potulovať medzi Divievom a Sarovom. Či bolo leto alebo zima, páľava alebo dážď, nosila stále to isté oblečenie a obuv. V lete bývala v lese. Hovorí sa, že pred príchodom do Divieva strávila 40 rokov v neprestajnej modlitbe pod mostom. Igumeňa Alexandra sa často radila s Máriou ohľadom rôznych otázok.
Nikto od nej nikdy nepočul žiadne stonanie, zúfalstvo, podráždenosť, ani sťažnosť na ľudskú nespravodlivosť. Pre jej zbožný život a veľkú pokoru ju Boh preslávil. Ľudia si začali všímať, že to čo povie sa plní a pri kom sa pozastaví, dostáva Božie požehnanie.
V deň smrti blaženej Paraskevy, ktorú si sama predpovedala, mníšky vyhnali z monastiera blaženú Máriu rozhorčené jej zvláštnym správaním. No onedlho prišiel do monastiera pútnik a povedal: „Koho ste to vyhnali? Tá žena mi práve odkryla celý môj život a povedala všetky moje hriechy.“ Sestry okamžite odišli za Máriou a prosili ju, aby sa vrátila naspäť. Čo sa aj stalo. Keď sa jej pýtali prečo sa nazýva Ivanovna, odpovedala: „My blažené sa všetky tak nazývame, po Jánovi Krstiteľovi.“
Mária Ivanovna hovorila rýchlo a veľa, niekedy vo veršoch, inokedy kričala, najmä po roku 1917, ale pod jej slovami sa skrývali prozorlivé predpovedania. Jej modlitbami sa vyliečilo mnoho chorých. V týchto neľahkých časoch pomáhala mnohým nájsť spasiteľnú cestu.
Sovietská vláda prenasledovala blaženú Máriu a zakázala jej prijímať návštevníkov. Keď v roku 1927 zatvorili monastier, Mária Ivanovna našla domov u veriacich. Zakrátko do jej smrti ju zatkli a vypočúvali. Nakoniec ju pustili rozsúdiac, že je bláznivá.
V tieto ťažké bezbožné časy, plné utrpenia, koncentračných táborov, ateizmu, Mária Ivanovna neprestávala duchovne posilňovať mníšky a predpovedala znovuzrodenie Serafimo-Divievského monastiera.
V noci zo 4. na 5.júla 1918, keď mučenícky zomrela cárska rodina, Mária Ivanovná strašne kričala a nikto nechápal jej správanie. Až keď sa dopočuli čo sa stalo, pochopili význam slov, ktoré vykrikovala blažená celú noc.
Mária zomrela 8.septembra 1931 v dedine Čerevatovo. Pochovali ju na dedinskom cintoríne. V roku 2004 bola zapísaná k zboru pravoslávnych svätých. Jej sväté ostatky sa nachádzajú v Kazanskom chráme v Sarovsko-Divievskom monastieri spolu s ostatkami svätých blažených Pelagii a Paraskevy Divievskych.