Pravoslávna cirkevná obec v Košiciach

Moderné dejiny Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach siahajú do obdobia medzi dvoma svetovými vojnami, kedy po zániku Rakúska – Uhorska došlo na našom území k demokratizácii občianskej spoločnosti definovanej v Ústave z roku 1920, ktorej súčasťou bolo aj slobodné vyznanie viery. V dôsledku týchto zmien tak po vytvorení prvej Československej republiky (1918 – 1938) dochádza k postupnej revitalizácii pravoslávnej cirkvi v našom regióne, ktorá sa po roku 1646 v rámci zavedenia Užhorodskej únie de facto vytratila. 

K vzniku Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach výrazne napomohla októbrová revolúcia v Rusku, následkom ktorej množstvo obyvateľov bývalého cárskeho Ruska opustilo svoju vlasť kvôli nesúhlasu s politickým vývojom po roku 1917, prípadne boli násilne vypovedaní sovietskou vládou. Títo emigranti našli svoj nový domov aj v medzivojnovom Československu, ktoré bolo nazývané ,,ostrovom demokracieˮ v strednej Európe. Na území Slovenska sa početnejšia ruská diaspóra usadila v Bratislave a v Košiciach, čím sa tieto mestá na našom území stali centrami spolkovej činnosti ruskej emigrácie. V Košiciach sa ruskí emigranti od roku 1924 združovali v Ruskom krúžku a od roku 1930 aj v Jednote ruských emigrantov v Košiciach. Členmi týchto spolkov však neboli len Rusi, ale aj Slováci, Česi, Maďari, Nemci a iní.  Výbor Ruského krúžku hneď od začiatku svojho pôsobenia podporoval snahu pravoslávnych o zorganizovanie pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach.  

Prvá zmienka o (pravdepodobne občasných) pravoslávnych liturgiách v Košiciach na základe doterajšieho výskumu pochádza z roku 1925, kedy bol v košickom denníku Slovenský východ uverejnený oznam o liturgii, ktorá bola naplánovaná na nedeľu 27. septembra 1925 o 10:00 v budove Kadetky. ,,V miestnosti vojenskej kadetky, v kostole bude odbavovaná pravoslávna bohoslužba, ktorú vykoná archimandrit o. Vitalij z Vyšného Svidníka. Veriaci sa prosia o návštevu.ˮ  Na základe uvedeného môžeme správne predpokladať, že archimandrita Vitalij (Maximenko), najvýznamnejšia osobnosť Ruskej pravoslávnej misie v Ladomírovej, na pozvanie ruských emigrantov občasne zavítal aj do metropoly východnej časti Československej republiky. Predpokladá sa totiž, že v medzivojnovom období žilo v Košiciach od 50 do 100 emigrantov, z ktorých najpočetnejší boli práve Rusi a Ukrajinci.  Ďalší oznam z dennej tlače pochádza z roku 1927, kedy bola bohoslužba slúžená v sobotu 12. marca 1927 o siedmej hodine večer v prenajatých priestoroch v budove Československej štátnej vyššej reálky na Poštovej ulici (dnešné gymnázium na Poštovej ulici) a v nedeľu 13. marca 1927 o desiatej hodine dopoludnia v budove Kadetky na Komenského ulici.  Meno archimandritu Vitalija (Maximenka) sa v denníku Slovenský východ opätovne objavuje v januári roku 1928 a v tejto súvislosti nám tieto noviny prinášajú správu o bohoslužbách, ktoré sa konali 28. januára 1928 o šiestej hodine večer v budove štátnej reálky a 29. januára 1928 o deviatej hodine dopoludnia v budove Kadetky.  Na základe týchto správ z dobovej tlače môžeme teda predpokladať, že sa pravoslávne bohoslužby v Košiciach v druhej polovici 20. storočia konali nepravidelne za prítomnosti archimandritu Vitalija (Maximenka), príp. iného člena Ruskej pravoslávnej misie v Ladomírovej. Vo výročnej správe Ruského krúžku v Košiciach za rok 1930 sa zase môžeme dočítať, že členovia krúžku ,,získali si hlavní zásluhu o zdařilé konání pravoslavných bohoslužeb na Paschu jednak peněžitou výpomocí, jednak obětavou prací na výzdobě místností.ˮ 

O Pravoslávnej cirkevnej obci v Košiciach ako takej hovoríme od roku 1932, kedy nachádzame zmienky o Pravoslávnej Prešovsko – Košickej cirkevnej obci, odbočka Košice, resp. Odbočke Pravoslávnej ruskej obce v Košiciach, ktorej predsedkyňou bola Naděžda Pejřilová, manželka riaditeľa košickej filiálky Legiobanky.  Z roku 1932 pochádza aj žiadosť Odbočky pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach o pridelenie miestnosti v starej poštovej budove patriacej mestu na Rumanovej ulici č. 10 adresovaná mestskej rade v Košiciach.  Jednalo sa o budovu, ktorá bola v rokoch 1886 – 1933 sídlom Riaditeľstva poštového a telegrafného úradu a Pošty Košice 1, tzv. Feldheimov dom na dnešnej Poštovej ulici č. 14.  Táto miestnosť im pridelená bola, nakoľko z roku 1934 dvakrát evidujeme žiadosť Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach (Rumanova 10) o zníženie nájomného,  ktorá bola mestskou radou  na návrh referenta Kolomana Barcsa zamietnutá. V tejto budove mesto prideľovalo byty súkromným osobám a zároveň dávalo do prenájmu miestnosti rôznym organizáciám ako napr. Nákupná centrála poštových zamestnancov, Zväz skautov, Klub československých turistov atď.  

V roku 1936 už pravoslávny farár protojerej Sergej Noarov v mene Pravoslávnej cirkvi v Košiciach (na pečiatke Pravoslavnaja cerkov Pokrova Presvjatoj Bohorodicy, Košice) v liste zo dňa 5. júna 1936 žiadal mestskú radu v Košiciach o darovanie stavebného pozemku pre pravoslávny chrám, ktorého plán k žiadosti pripojil. Ako dôvod darovania uviedol, že tunajší pravoslávni veriaci sú napospol chudobní ľudia, ktorí nemajú možnosť prispieť na stavbu chrámu takou čiastkou, ktorou by sa zaplatil aj pozemok. Náklady na stavbu chrámu protojerej Sergej Noarov plánoval hradiť zo zbierok, ktoré by sa konali medzi pravoslávnymi veriacimi žijúcimi v Československej republike, pričom počítal s ,,výdatnou podporou pravoslávneho biskupstva na Podkarpatskej Rusi.ˮ V závere žiadosti protojerej Sergej Noarov prosil mestskú radu o kladné vybavenie jeho prosby a tým položenie základu k stavbe ,,nábožensko – duchovného stánkuˮ pre pravoslávnych veriacich v Košiciach a okolí.

Podľa administratívneho oddelenia Rady mesta Košíc a priloženého plánu mal mať pravoslávny chrám rozmery 7 x 15,2 m, na základe čoho rátali s pozemkom o minimálnej ploche 17 x 28 m. Regulačné oddelenie však navrhlo tejto žiadosti nevyhovieť. Dôvodom bolo, že podľa ich informácií ,,žiadateľská cirkevná obec nemá ani halier ku stavbe kostola, ba ešte ani farára – nie je v stave platiť, je preto úplne zbytočné darovať pozemok na taký cieľ, o ktorom už vopred je možno vedieť, že sa uskutočniť vôbec nebude.ˮ  Žiadosť bola prejednávaná na zasadnutí mestskej rady dňa 3. novembra 1936.  Napokon v oficiálnej odpovedi, pod ktorú sa podpísal pravdepodobne referent dr. Karol Vukovics, mestská rada žiadosti nevyhovela, ,,poneváč mesto takým pozemkom, na ktorom by sa podľa priloženého plánu mohol kostol postaviť, nedisponuje. Odhliadnuc od toho upozorňuje mestská správa cirkev, že taká primitívna stavba mohly by sa prevádzať len na najkrajnejšej periférii mesta, poneváč tejto forme absolutne nebude prispievať ku celému dojmu a okrašľovaniu mesta.ˮ 

Posledný dokument týkajúci sa Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach z medzivojnového obdobia pochádza z roku 1938. Predsedkyňa Pravoslávnej Prešovsko – Košickej cirkevnej jednoty A. Doležalová a tajomníčka L. Kadlecova v mene Pravoslávnej náboženskej obce mesta Košíc žiadali mestskú radu o prídel palivového dreva a peňažnej čiastky. Argumentovali tým, že väčšia časť ich členov je úplne chudobná, mnoho ich je nezamestnaných a takých, ktorí nemôžu platiť členské príspevky. Príspevky ostatných členov im sotva vystačia na zaplatenie nájomného za spolkovú miestnosť na Rumanovej ulici č. 10 a na administratívne výdavky spojené s bohoslužbami. V závere žiadosti pripomínali, že pravoslávna obec dovtedy od mesta Košíc žiadnu podporu neobdŕžala a dúfali teda, že ich prosbe bude vyhovené. Žiaľ, ani tejto žiadosti nebolo vyhovené, na čo v mene Rady mesta Košíc odpovedal prednosta kultúrneho oddelenia Ľudovít Czigler. 

V indexoch Archívu mesta Košice vo fonde Magistrátu mesta Košice 1923 – 1938 je možné nájsť ďalšie zmienky o Pravoslávnej cirkevnej obci v Košiciach, napr. o prenájme bytu pre farára na Rumanovej ulici č. 10 a udelení podpory a palivového dreva (rok 1935), o počte veriacich (rok 1938) atď.  Spisové obaly uvedené v indexoch však už  nenájdeme, nakoľko boli dávnejšie pracovníkmi archívu pravdepodobne skartované. Aj napriek uvedenému je potrebné pokračovať vo výskume dejín Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach, nakoľko táto nevznikla živelne v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia, ale skôr ju charakterizoval postupný a pokojný vývoj od konania občasných bohoslužieb pod záštitou spolkov ruských emigrantov až po oficiálne ustanovenie Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach v roku 1932 a prenajímanie priestorov na bohoslužobné účely. Môžeme taktiež predpokladať, že jej členská báza sa rozširovala, nakoľko si už v roku 1936 pravoslávni veriaci v Košiciach želali mať vlastný chrám. Aj napriek počiatočným problémom s nedostatkom prameňov pevne verím, že ďalším archívnym výskumom a štúdiom dobovej tlače sa nám v najbližších rokoch podarí dotvoriť kompaktný obraz histórie Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach.

Ján Kovačič