Pravoslávna cirkevná obec v Košiciach

V období raného stredoveku sa v kresťanstve objavuje nový a dôležitý činiteľ – mníšstvo. Mníšstvo má svoj pôvod na Východe. Niektorí kresťania neuplatňovali v praxi Christovo učenie a práve v tomto ovzduší sa zrodilo v Egypte v 3. storočí pustovnícke hnutie, ktorého stúpenci sa vzopreli proti takému ochabnutiu viery. Pustovník sa utiahol do ústrania (obyčajne na púšť), žil tu celkom sám (gr. monos) od čoho je odvodený náš termín mních. Pustovník – mních viedol asketický život v modlitbe a meditácii. Len občas ho vyrušovali návštevy tých, ktorých priťahovala jeho múdrosť a svätosť. Vlastná história mníšstva sa začala až na prelome 3. a 4. storočia. Najstaršie centrum monasticizmu vzniklo okolo roku 305 v Pispire v strednom Egypte, kde sa okolo sv. Antona – duchovného otca mníšskeho hnutia, postupne združovali ľudia, ktorí chceli nasledovať jeho spôsob života.

Sv. Anton sa narodil okolo roku 250 v egyptskej dedine Koma (Qiman al – Arus), v kresťanskej rodine zámožných roľníkov. Po ich smrti sa istý čas venoval hospodárstvu, ale pod vplyvom Isusových slov: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“, rozdal všetok svoj majetok a utiahol sa do samoty, kde žil asketickým spôsobomživota. Pre jeho zbožnosť a múdrosť ho čoskoro začali vyhľadávať nielen obyčajní ľudia, ale aj takí, ktorí ho chceli nasledovať. Napriek tomu, že jeho popularita mu prekážala a vždy sa pred ľuďmi utiahol na pustejšie miesto, všade sa okolo neho zhromažďovali ľudia, ktorí ho vnímali ako prirodzenú morálnu autoritu. Sv. Anton sa stal zakladateľom jednej z dvoch najvýznamnejších vetiev mníšstva – anachoretizmu (z gr. anachoretes – človek žijúci v ústrani), nazývaného aj eremitizmus (z gr. eremos – ústranie, púšť). Ideálom takého spôsobu života bol autentický kresťanský život, žiť podľa evanjelia, „ďaleko od tohto sveta“, vo svojej cele, kde pustovník prežíva spoločenstvo s Bohom.

Žiaci sv. Antona postupne vytvárali nové centra anachoretizmu. Najvýznamnejším sa stalo Nytrijské údolie vzdialené asi 60 km od Alexandrie. Záujemcovia o duchovný život sa združovali okolo významných a uznávaných eremitov, ktorých nazývali (abba – otec) čím začal vznikať celý systém pustovní tzv. lavry. Centrom lavry bol kostol kde sa počas nedeli sviatkov zhromažďovali na modlitbu všetci eremiti z daného spoločenstva. V tomto spoločenstve bol dôležitý vzťah učiteľa a žiaka, niektorí zo žiakov mali viacerých učiteľov. Išlo o praktickú výučbu k mníšskemu životu. Inak ich hlavnými činnosťami bola modlitba a práca. Veľa času venovali štúdiu Písma, životopisov svätých a štúdiu teologických spisov. Z fyzickej práce vykonávali jednoduchú, mechanickú robotu, pri ktorej sa dalo modliť. Eremiti jedávali zvyčajne ráz denne, zásadne nejedávali mäso, pili čistú vodu a iba počas prijímania významných návštev pili víno. Anachoretizmus alebo eremitizmus sa rozšíril po celom kresťanskom svete, pričom najsilnejšie zázemie mal v Egypte, Sýrii, kde bol najsilnejší asketizmus a Palestíne. Egyptské centrá Nytria, Kellia a Sketis dosiahli svoj vrchol v poslednej štvrtine 4. storočia. V 5. a 6. storočí sa stala centrom mníšstva Júdska púšť. Najvýznamnejším organizátorom a reformátorom eremitského spôsobu života bol sv. Sáva (439 – 532).

V Egypte sa zrodila aj druhá, postupne najrozšírenejšia forma monasticizmu, tzv. coenobitizmus (z gr. koinos bios – spoločný život). Ako už naznačuje názov, hlavný rozdiel medzi anachoretizmom a coenobitizmom spočíval v tom, že kým eremiti žili osamotene, nanajvýš vo voľných združeniach – lavrách, coenobitskí mnisi žili spoločne v kláštore s pevnými pravidlami života. Za zakladateľa tohto smeru je považovaný Pachomios (287 – 346 ), ktorý pochádzal z pohanskej roľníckej rodiny žijúcej v dedine Esnet (gr. Latopolis) južne od egyptských Téb. Pachomios začínal ako eremita u slávneho Palemona. Počas niekoľkoročného pustovníckeho života si uvedomil jeho nedostatky. V rokoch okolo 313 – 316 sa usadil spoločne s niekoľkými spoločníkmi v opustenej osade Tabennesi a zaviedol v nej zásady spoločného mníšskeho života. Zdôrazňoval čistotu, chudobu a poslušnosť, ktoré sa stali hlavnými zásadami coenobitského spôsobu askézy. Ženy mali zákaz vstupovať do kláštorov. Išlo o čistotu ducha. Chudobu riešili tak, že majetok bol spoločný. Dôležitú úlohu zohrávala poslušnosť voči predstavenému, ktorá sa stala základom spoločného života v kláštore. Aj v coenobitských kláštoroch vyplňovali život mníchov dve činnosti – modlitba a práca. Práca sa delila medzi mníchov a nebola nevyhnutnosťou, ale základnou povinnosťou. Odpadla hrozba hmotnej núdze, ktorú pociťovali anachoreti. Každý mních sa mal uživiť prácou vlastných rúk a mohol na rozdiel od anachoretov jesť dvakrát a nie ráz za deň. Napriek tomu kláštory neboli sebestačné a mnísi často chodili pracovať mimo komunitu.

Postupne sa v pachomiánskych kláštoroch vyvinula aj inštitúcia noviciátu. Počas tohto obdobia sa kandidát na členstvo oboznamoval so životom v kláštore, študoval a pracoval. Od súčasných kláštorov sa líšili rozlohou, tvorili síce organické celky, ale boli to vlastne dediny, ktorých centrom bol kostol. Komunita bola rozmiestnená v jednotlivých stavbách (kuchyňa, refektár,, knižnica, ošetrovňa, sklady, dielne atď.) a mnísi žili v domoch (v počte 20 ľudí). Pachomiánske mníšské komunity boli veľmi početné (od 1300 do 7000). Všeobecne je prijaté, že Pachomios vytvoril prvú mníšsku regulu a paralelu k nej môžeme nájsť až v 10. storočí v Cluny. Regula je známa len z latinského prekladu, ktorý urobil sv. Hieronym v 5. storočí. Dnes sa predpokladá, že regula je zbierkou rôznych inštrukcii k mníšskemu životu a možno niektoré pasáže patria Pachomiovi. V pachomiánskych kláštoroch sa stretávame aj s novým fenoménom – ženskými kláštormi. Prvý z nich založila Pachomiova sestra Mária v Tabennesi.

Coenobitské kláštory čoskoro prenikli do Palestíny, Sýrie, Mezopotámie, Perzie a Armenie. Definitívny úder celému mníšstvu v Egypte, Sýrii a Palestíne dalo v 7. storočí obsadenie týchto území moslimskými Arabmi. Do Európy ich myšlienku šíril predovšetkým sv. Augustín, autor prvej západnej mníšskej reholi, sv. Martin z Tours v Gálii, Ambróz v Miláne, Ján Cassian v okolí Marseille roku 415 založil mužský a ženský kláštor sv. Viktora. Do Írska preniesol kláštorný život v 5. storočí sv. Patrik, apoštol Írska, kde sa kláštory stali prvými strediskami kultúry. Írski mnísi šírili kresťanstvo do Škótska, Anglicka, neskôr aj do Burgundska. Írsky mních Kolumbán zakladaním kláštorov v Itálii pripravil cestu najvýznamnejšej reholi raného stredoveku, benediktínom. Benedikt z Nursie postavil so svojimi žiakmi veľký kláštor Monte Cassino (okolo r. 529) v južnej Itálii a tam vypracoval svetoznámu mníšsku regulu, ktorú prevzali mnohé kláštory a rehole. V reguli zmiernil askézu, ktorá charakterizovala východné mníšstvo. Táto regula odporúča zotrvať stále na jednom mieste, zaviazať sa sľubmi chudoby, čistoty, poslušnosti voči opátovi a práce pre mníšsku komunitu. Známe je vyjadrenie: „Ora et labora“ – „modlí sa a pracuj“. Tým sa zmenilo postavenie kláštorov a aj samotný kláštorný život. Odteraz kláštory museli byť dostatočne zabezpečené majetkami. Benediktínske kláštory sa veľmi rýchlo šírili po Európe, dostávali pôdu väčšinou aj s poddanými, ktorí túto pôdu obrábali a tak benediktíni sa stavali najbohatšími majiteľmi pôdy.

Je prirodzené, že aj Byzancia zaznamenala rozvoj kláštorného života. Ten sa však svojim obsahom a náplňou podstatne líšil od kláštorov Západu. Jeho dominujúcim faktorom bol mysticizmus, prehlbovanie kresťanskej spirituality. Preto rozvoj kláštorného a pustovníckeho života bol spojený s celoživotnou askézou. Paradoxom je, že kláštorný život sa silne kumuloval v samotnom centre ríše – hlavnom meste Konštantínopol. Silne kresťansky založení ľudia svoj nesúhlas s podobnými praktikami dávali najavo aj takým spôsobom, že na protest odchádzali do kláštora a mnohí praktizovali pustovnícky život. Niekedy odchádzali do kláštora aj celé rodiny. Najčastejšie na horu Athos, potom Olymp, Meteory, alebo do Studitskej Lavry. 

Na území Byzancie sa kláštory začali budovať ešte pred vybudovaním Konštantínopola. Už roku 240 jestvoval kláštor zasvätený sv. Euthymii. Za vlády Konštantína Veľkého a jeho matky Heleny bolo vybudovaných niekoľko kláštorov: sv. Mokia, sv. Miny, sv. martýra Diomida, sv. archanjela Michala a i.). Takže roku 337 bolo už v samotnom hlavnom meste ríše Konštantínopole 15 kláštorov. Počas vlády panovníčky Theodosie Veľkej bol postavený známy kláštor tzv. „Akimitov“ – nespiacich. Kláštor bol medzi Byzantíncami veľmi obľúbený, pretože kedykoľvek ho navštívili vždy v ňom znela bohoslužba, tak počas dňa ako aj noci, neprestajne. Za imperátora Leva Veľkého (457-474) bol vybudovaný ďalší významný kláštor priamo v hlavnom meste – Studitská Lavra, alebo kláštor Studios, ktorý sa stal „svedomím“ morálneho života v Konštantínopole. Mnísi tohto kláštora sa nebáli verejne kritizovať poklesky cisárskeho dvora i samotného cisára. Preto často dochádzalo k napätiu medzi štátnou a cirkevnou mocou. Kláštor si však postupne vydobyl silnú autoritu nielen v hlavnom meste ale aj v celej ríši. Počet kláštorov sa neustále zvyšoval. Roku 518 v Konštantínopole bolo už 54 kláštorov. Za zlatý vek budovania kláštorov je v Byzancii považované obdobie vlády imperátora Justiniána. Vtedy boli vybudované kláštory: Chora, sv. Lavrentia, sv. apoštola Petra a Pavla, sv. Sergeja a mnohé ďalšie. V polovici 6. storočia už bolo v hlavnom meste 80 kláštorov.

Špecifikom kláštornej štruktúry Byzancie bolo, že niektoré kláštory mali výlučne národný charakter. V dejinách Byzancie tak môžeme zaznamenať kláštory sýrske, rímske a arménske. Okrem nich jestvovali aj kláštory cisárske, patriaršie a biskupské. Osobitosťou boli tzv. stavropigiálne kláštory, ktoré boli kláštormi inej miestnej cirkvi na kanonickom území byzantskej cirkvi. Avšak pri takejto rôznorodosti, všetky kláštory boli centrami spirituality a nositeľmi kresťanskej kultúry.