Kázeň - Hrdinstvo z viery
Svätý novomučeník Gorazd, biskup český a moravsko-slezský - Hrdinstvo z viery (Prvá nedeľa po Päťdesiatnici - Všetkých svätých)
V pravoslávnej Cirkvi prvá nedeľa po svätodušných sviatkoch patrí pamiatke všetkých svätých. Deň tejto pamiatky je zvolený veľmi vhodne, pretože všetci tí, ktorí žili dokonale a sväto, poprípade tak aspoň svoj život skončili, mohli tak žiť a tak zomrieť len silou svätého Ducha.
Niektorí ľudia vyslovili názor, že kresťanstvo vedie ľudí k pasivite. Nie je väčší omyl ako tento názor. Apoštol Pavol v dnešnom čítaní vypočítava, čo prežili svätí: pracovali pre kráľovstvo Božie, činili spravodlivosť, bojovali za dobro, keď bolo potrebné, znášali statočne odsudzovanie, väznenie, kameňovanie a mučenícku smrť. Dokázali sa k spoločnej modlitbe schádzať v horách, jaskyniach a podzemných brlohoch, pretože inde to nebolo možné. Toho všetkého by nebol schopný pasívny človek.
Mučeníci, ktorí trpeli pre vieru, neboli ľudia rezignovaní. Kto vidí v ich utrpení rezignáciu, nepozná mučenícku psychológiu. Mučeníci považovali za slabosť a nečestnosť vyhnúť sa utrpeniu zapretím viery a pretvárkou.
Tak napríklad mučeníkovi sv. Polykarpovi dohovárali samotní vojaci, ktorí ho viedli k sudcovi: „ Čo je na tom zlé obetovať pred cisárovým obrazom, keď si tým môžeš zachrániť život?“ A rímsky prokonzul, keď ho súdil, hovoril mu: „Ušetri svoju starobu, rozmysli si a pokloň sa cisárovi géniovi a ja ťa prepustím.“ Polykarp, ktorý všetky štátne zákony zachovával, vyradzuje tie, ktoré sa týkajú modloslužby, odmietol vyhovieť prokonzulovej výzve a bol tak odsúdený k upáleniu. Podľa vtedajšieho zvyku chceli ho pripevniť k železnému stĺpu reťazami, ale on povedal, že je to zbytočné, pretože neutečie aj keď ho neprikovajú: „Ten, ktorý mi dá silu vytrpieť upálenie, pomôže mi aj bez železných pút stáť nehybne na hranici.“ Tak sa nechová rezignovaný človek, ale hrdina. Tak sa zachoval aj český mučeník, ktorý zomrel na hranici v Kostnici. Rezignovaného zbabelca by národ neoslavoval a nectil by si jeho pamiatku. Keď je majster Ján hrdinom, stal sa ním z viery a statočnosti a z ničoho iného.
V evanjeliovom čítaní sme počuli Spasiteľove slová: „Kto miluje otca alebo matku alebo syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden: a kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Sú ľudia, ktorí dokážu opustiť otca( márnotratný syn) aj matku aj deti aj ženu aj muža zo zbabelosti, z hriešnej vášne alebo z pohodlia. Koľko ľudí si už siahlo na život, nedbajúc na to, že po nich zostanú v biede žena a deti. To je opustenie zo zbabelosti. Koľko iných zasa utieklo od ženy alebo od muža a od detí a odišlo do cudziny s inou ženou alebo mužom: to je opustenie z hriešnej vášne. Iní zase opustili ženu aj deti, aby sa o nich nemuseli starať: to je opustenie z pohodlia a lenivosti. Každé také opustenie je zlé a odsúdeniahodné.
Je však jedno opustenie, ktoré nepochádza ani zo zbabelosti ani z hriechu ani z pohodlia a ktoré nie je zlé, naopak - na veľkosť mravné a hrdinské. To je vtedy, keď sa to stane pre vyššiu myšlienku, pre vlasť, pre národ alebo Christa. To sa stalo napríklad v prípade svätej mučenice Perpetue v Kartágu. Bola dcérou vznešeného občana, ktorý bol pohanom, ona sa však stala kresťankou. Ovdovela v 22 rokoch majúc jedno dieťa, ktoré ešte dojčila. Keď nastalo prenasledovanie kresťanov a ona bola ako kresťanka vzatá do väzenia, prosila, aby si mohla dieťa vziať so sebou. Bolo jej to odoprené. Bolo to pre ňu nesmierne bolestivé, pretože dieťa vrúcne milovala. Otec sa ju snažil zachrániť. Vyžiadal si, aby ju mohol navštíviť vo väzení. Tu ju prosil a zaklínal, ba padol pred ňou na kolená, prehovárajúc ju, aby sa zriekla viery, bozkával jej ruky a zmočil ich slzami. Hovoril: „Zľutuj sa nad mojimi šedinami, spomeň si na svoju matku, na bratov a na svojho synčeka, ktorý bez teba zomrie.“ Bola to ťažká skúška pre Perpetuu, ona však vydržala. Táto scéna sa opakovala aj pri verejnom súdnom procese. Otec podišiel k nej a zobral jej batoľa do rúk, začal jej dohovárať: „Zľutuj sa nad dieťaťom!“ Aj sám sudca jej dohováral: „Zmiluj sa nad šedinami svojho otca, ber ohľad na svoje dieťa, obetuj bohom za zdravie cisára!“ Jej odpoveď znela: „Nemôžem.“ Milovala otca aj matku aj bratov aj svojho maličkého, ale nechcela zradiť vieru. Pre meno Christa opustila všetko, aj napriek nevýslovnému utrpeniu. Odlúčenie od milovaných bytostí bolo pre ňu väčším trápením ako smrť roztrhaním divokými šelmami. Ale zniesla všetky muky. To určite bolo veľkým hrdinstvom.
Podobné hrdinstvo je, keď človek obetuje svoj život pre vlasť, pre slobodu národa, aj keď vie, že touto smrťou opúšťa rodičov, ženu aj deti. Preto právom takí hrdinovia sú oslavovaní, ako napríklad Ján Kozina, ktorý obetoval život za slobodu svojich krajanov, alebo všetci tí, ktorí obetovali svoje životy za oslobodenie nášho národa v svetovej vojne.
Mnoho ľudí to nechápe, pretože nechápu ani vieru ani hrdinstvo. Nechápu presnosť myšlienky pred čímkoľvek iným na zemi. Takí by nič neobetovali pre žiadnu myšlienku ani pre Boha ani pre národ ani pre cirkev ani pre vedu ani pre zlepšenie sociálnych pomerov. Chápu len svoje osobné pohodlie, príjemný život a hmotný prospech. Spasiteľ však zdôrazňuje myšlienku, a to myšlienku hlavnú, prvú a ústrednú, z ktorej pramenia všetky ostatné hodnoty. Je to ríša pravého a živého Boha.
Tejto myšlienke sa zasvätili tí, ktorých pamiatku cirkev každým rokom obnovuje. Oni si vyvolili najlepšiu stranu a zasvätili jej všetky svoje sily. K týmto hrdinom obraciame svoj zrak, kedykoľvek sa ocitneme v pokušení zradiť Boha, národ, vlasť z pohodlia alebo z hriešnej vášne a prosme ich, aby nám vyprosovali u Boha vernosť, pevnosť, stálosť, obetavosť a vytrvalosť. Amen. Praha 1932