Ikona
Pravoslávna Cirkev je špecifická tým, že uctieva sväté ikony. Má ich umiestnené v chráme a veriaci ich majú aj vo svojich domoch, lebo každá pravoslávna rodina je domáca cirkev. Ikony neobdivujeme, ale im vzdávame úctu, pretože sú zvyčajne na nich zobrazení Isus Christos, Bohorodica, svätí alebo nejaká biblická udalosť.
Podľa tradície prvú ikonu Bohrodice zobrazil sv. apoštol a evanjelista Lukáš, ktorý je v Cirkvi považovaný za prvého dejepisca a ikonografa. Podľa tradície Cirkev uctieva ikony od samotného počiatku svojej existencie. Najprv biblické javy a postavy zobrazovala v katakombách prostredníctvom rôznych symbolov, neskoršie, keď v 4. storočí získala slobodu, objavujú sa ikony.
V širokom slova zmysle každý človek je ikonou, lebo Boh stvoril človeka ako svoju ikonu. Preto keď kňaz vykonáva kadenie v chráme, kadí nielen ikony, ale aj veriacich, pretože aj oni sú Božie ikony. Každý človek je „predurčený“ stať sa Božou ikonou. Človek sa však svojím životom, správaním môže stať aj ikonou démona. Ľudia zlí, ktorí nemajú pokoj vo svojom srdci a sú nositeľmi a šíriteľmi deštrukcie, smerujú k ikone démona. Nikto z nás však nechce byť ikonou démona, ale zostať v pozícii, kedy trpezlivo a v utrpení buduje v sebe Božiu ikonu.
Ikona je produkciou kresťanskej špirituality, preto ju nemôžeme stotožňovať s portrétom. Ikona vyjadruje duchovný, špirituálny rozmer svätca a na portréte je zobrazená špecifická vlastnosť osobnosti. Pretože ikona má duchovný rozmer, nie každý človek môže byť autorom ikony, ale iba kresťan, ktorý žije dynamickým duchovným životom. Ikona svedčí o veľkosti východnej špirituality, o jej bohatstve a zdravej orientácii.
Ikona má svoje opodstatnenie v Cirkvi, čo bolo prezentované na 7. všeobecnom sneme v Nicei roku 787, kde bolo zaznamenané víťazstvo nad ikonoborcami. Otcovia snemu vyhlásili, že hmota nie je nositeľom hriechu, lebo „Slovo sa stalo telom“. Táto christologická pravda nám dáva právo na zobrazovanie ikon a ich uctievanie. Syn Boží prijal na seba telo, stal sa telom, stal sa matériou, preto duchovný rozmer svätca je možné vyjadriť viditeľným spôsobom. Navyše, keď uctievame ikony, vždy vzdávame úctu nie predmetu, ale tomu svätcovi, ktorý je zobrazený na ikone.
Ikona sa neprieči Bohu. Svedectvom toho je existencia divotvorných ikon. Prostredníctvom nich Boh preukázal svoju silu a lásku k človeku, pretože cez tieto ikony Boh pomohol konkrétnemu človeku. Z tohto dôvodu je na nás, aby sme sa snažili porozumieť ikone a aj v mládeži pestovali kladný vzťah k ikone. Nie je dobré, keď v našich chrámoch sú portréty, ktoré z svetského hľadiska sú nám príjemné na pohľad, alebo namiesto ikony Bohorodice máme portrét krásnej madony. Netreba inklinovať ani k sochám. Sochy nie sú vyjadrením duchovného rozmeru svätca, a o to predsa ide, že v Cirkvi je dôležitá duchovnosť človeka, jeho ozajstná, nie svetská dokonalosť. Svetská telesná krása je dočasná a nemá trvalú hodnotu. Naopak, duchovná krása človeka je večná perspektíva, preto buďme verní ikone.