Pravoslávna cirkevná obec v Košiciach

Kázeň - O Judášovej zrade

 Svätý Ján Zlatoústy, arcibiskup konštantinopolský - O Judášovej zrade

 

judas.jpgMilovaní, dnes zradili nášho Hospodina Iisusa Christa. Večer Ho Židia zajali  a odišli. No nezúfaj si, keď si počul, že Iisusa zradili. Alebo radšej, upadni do beznádeje a horko plač, ale nie pre zradu Iisusa, ale pre zradcu Judáša. Pretože ten,  ktorého zradili,  spasil svet,  ale zradca zahubil svoju dušu. Ten,  ktorý bol zradený, teraz sedí po pravici Otca na nebesiach,  a zradca sa teraz nachádza v ade a očakáva zaslúžený trest. Kvôli nemu plač a vzdychaj, kvôli nemu buď smutný,  ako aj náš Hospodin kvôli nemu plakal. Keď ho uvidel, hovorí sa v Písme, „zachvel sa v duchu a dosvedčil toto: „Veru, veru vám hovorím: Jeden z vás ma zradí“. Ó, aké veľké je milosrdenstvo Hospodinovo: Ten, ktorého zradili, smúti pre zradcu! Keď ho uvidel, hovorí (evanjelista): „Zachvel sa v duchu a dosvedčil toto: veru, veru vám hovorím: Jeden z vás ma zradí“. Prečo sa zarmútil? Preto, aby ukázal svoju lásku a naučil nás, že nie toho, kto trpí pre zlo, ale toho, kto spôsobuje zlo, treba neustále oplakávať. Posledné je horšie ako prvé, alebo lepšie povedané, prvé, to  znamená to, ktoré trpí zlo, nie je zlo, ale ten, kto spôsobuje zlo, je zlo.
Trpieť zlo - to nám pomáha dosiahnuť kráľovstvo nebeské; a spôsobovať zlo - to nás podraďuje k peklu a trestu. „Blahoslavení“, hovorí Hospodin, „prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je Kráľovstvo Nebeské“. Či vidíš, ako ten, ktorý trpí zlo, dostáva náhradu a odplatu - kráľovstvo nebeské? Popočúvaj, ako sa ten, ktorý spôsobuje zlo, podriaďuje trestu a pomste. Pavol, povedal o Židoch, že oni „zabili aj Pána Iisusa a Jeho prorokov prenasledovali“ a pridal: „ale ich koniec bude podľa ich skutkov.“
Vidíš ako tí, ktorých vyháňajú, dostávajú kráľovstvo, a tí, ktorí vyháňajú, nasledujú hnev Boží? Nepovedal som to bez zámeru, ale preto, aby sme sa nehnevali na našich nepriateľov, ale ľutovali ich, oplakávali ich a súcitili s nimi. Keď takto nastavíme svoju dušu, tak sa za nich budeme modliť. Toto slovo nastavenia bolo horlivo osvojené, zakorenilo sa vo vás a vplýva na vás neustále. Preto neprestajne otváram svoje srdce pred vami, aby opadol nádor hnevu a utíchlo rozpálenie. Aby tí, ktorí pristupujú k modlitbe, boli čistí a bez hnevu. Christos to prikázal nie len pre vrahov, ale aj pre nás, ktorí im odpúšťame ich hriechy. Tak ako ty sám viac získavaš ako dávaš a prestávaš sa hnevať na nepriateľa. A teraz sa pýtaš: ja viac získavam? Ak ty odpustíš hriechy nepriateľovi, tak aj tebe budú odpustené tvoje prehrešenia proti Vládcovi. Tie, ktoré sa nedajú uzdraviť a odpustiť, a pre tie nastane veľká úľava a odpustenie. Popočúvaj, ako Eliáš hovorí svojim synom: „Keď zhreší človek proti človeku, tak sa za neho pomodlite k Bohu; keď však človek zhreší proti Hospodinovi, tak kto sa bude zaňho prihovárať?“ Takto sa táto rana nehojí ľahko ani modlitbou; ale keďže sa nehojí modlitbou, hojí sa odpustením hriechov blížnemu. Preto hriechy vo vzťahu k Vládcovi Christos nazval tisíckami talentov a hriechy vo vzťahu k blížnemu „stovkami dinárov.“ Odpusť teda sto dinárov, aby ti bolo odpustené tisíc talentov.
O modlitbe za nepriateľov bolo povedané dosť. Vráťme sa teda k reči o zrade a pozrime sa, ako bol zradený náš Hospodin. „Nato jeden z dvanástich, nazývaný Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a spýtal sa: čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím.“ Tieto slová sú podľa všetkého jasné a nič viac z nich nepredpokladáme, ale kto dôkladne sleduje každé z týchto slov, nájde v nich veľa námetov na zamyslenie a veľkú hĺbku  myšlienok. V prvom rade – čas. Nie nadarmo ho Evanjelista zaznamenáva. Nepovedal jednoducho „odišiel“ , ale dodal: „ nato odišiel“. „Nato“ -  povedz mi: kedy? A prečo označuje čas? Čomu ma chce naučiť? Nie je to povedané bezdôvodne: „nato“, – hovoriaci Duchom nehovorí nadarmo a bezdôvodne. Čo teda znamená „nato“? V tej istej dobe, v tom istom čase prišla smilnica, „s alabastrovou nádobou drahocennej masti“, a vyliala túto masť na hlavu Hospodinovi. Preukázala tým veľkú úslužnosť, preukázala veľkú vieru, veľkú poslušnosť a zbožnosť, zmenila predošlý život, stala sa lepšou a čistou. Keď smilnica prijala pokánie, získala si láskavosť Spasiteľa, a vtedy učeník zradil Učiteľa. Preto je toto povedané: „nato“, aby si neobviňoval Učiteľa v slabosti, keď uvidíš, že učeník zrádza Učiteľa. Učiteľova sila bola taká, že priťahovala aj smilnicu k poslušnosti k Nemu.
Povieš si: tak prečo, keď prinavrátil smilnicu, nebolo v Jeho silách prinavrátiť k sebe aj učeníka? Bolo to v Jeho silách, ale nechcel ho spraviť dobrým preto, že to bolo nevyhnutné. Nechcel ho pritiahnuť nasilu. „Nato odišiel“. Dôležitý moment na rozmýšľanie sa nachádza aj v slove odišiel. Nezavolali ho veľkňazi, nebol prinútený, ale sám od seba vykonal zradu a prijal takýto zámer. Nemal nijakého radcu pri tejto špinavosti. „Nato odišiel jeden z dvanástich“. Čo znamená: „jeden z dvanástich“? Aj v týchto slovách: „jeden z dvanástich“ sa vyjadruje najväčšie odsúdenie proti Nemu. Iisus mal aj iných učeníkov - sedemdesiatich, ale tí boli v nižšej hierarchii. Nemali také privilégiá, nemali toľko odvahy, nezúčastňovali sa toľkých tajín ako dvanásti učeníci. Títo boli v blízkom vzťahu s Učiteľom, a teda odtiaľ bol aj padlý Judáš. Takže nie obyčajný učeník Ho zradil, ale jeden z vyššej hierarchie. Preto evanjelista hovorí: „jeden z dvanástich“. A evanjelista Matúš sa to nehanbil napísať. Prečo sa nehanbil? Pretože evanjelisti vždy a vo všetkom hovoria pravdu a nič neskrývajú. Ani to, čo sa zdá byť ponižujúcim. Pretože to, čo sa vidí ponižujúce, ukazuje Hospodinovu lásku k človeku: zradcovi, lupičovi, zlodejovi. Do poslednej minúty mu preukazoval česť, trpel ho, poučoval, napomínal a všemožne sa o neho staral. Ale že to nevnímal, tak na vine nie je Hospodin. Svedkyňou tomu je smilnica, ona bola pozorná k samej sebe a zachránila sa. A tak, nezúfaj, pozerajúc na smilnicu a nemaj nádej v seba, pozerajúc na Judáša. Aj prvé aj druhé vedie k záhube, aj prílišná sebadôvera aj zúfalstvo, prílišná sebadôvera stojaceho núti padať a zúfalstvo ležiacemu nedovoľuje vstať. Preto aj Pavol dohovára takto:  „a tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ Ty máš príklady prvého aj druhého, ako učeník, ktorý, zdalo sa že stojí, spadol a ako padlá smilnica, ktorá vstala. Naša myseľ je naklonená k pádu, každý máme slobodnú vôľu; preto sa nám treba zo všetkých strán ochraňovať a ohrádzať.
Či vidíš, Judáša Iškariotského, do ktorého zboru patril? Či vidíš, akým učením pohrdol? Či vidíš, aké zlo, ľahkomyseľnosť a nedbanlivosť? „Nazývaný Judáš Iškariotský“. Prečo mi hovoríš jeho mesto? Ó, keby som ho radšej nepoznal! „Nazývaný Judáš Iškariotský“. Prečo zdôrazňuješ jeho mesto? Bol iný učeník – Judáš, nazývaný Zilot (horliteľ). Evanjelista odlíšil jedného od druhého, aby kvôli rovnakým menám nedošlo k nejakému omylu, tohto nazval podľa dobroty: „Judáš Zilot“, a druhého nenazval podľa zlého – nepovedal: „Judáš zradca“. Aj keď by mohol, keďže prvého nazval podľa dobrého aj druhého nazvať podľa zlého: „Judáš zradca“; ale aby ťa naučil zachovávať svoj jazyk čistým od odcudzovania, on sa zmiluváva aj nad samotným zradcom. „Odišiel“, hovorí, „jeden z dvanástich, nazývaný Judáš Iškariotský, k veľkňazom a spýtal sa: čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím“? Ó, nečisté sú tieto slová! Ako vychrlili z úst, ako sa pohol jazyk? Ako nestrnulo celé telo? Ako sa neomráčil rozum?
„Čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím“? Povedz mi, či tomuto ťa naučil Christos? Či nie preto hovoril: „neberte si do opaskov ani zlata, ani striebra, ani medených peňazí“, zavčasu zdržiavajúc tvoju náklonnosť láske k peniazom? Či nie preto neustále utvrdzoval a spolu s tým hovoril: „ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé?“ „Čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím“? Ó, nerozvážnosť! Za čo? Povedz mi. V čom malom alebo veľkom (Ho) môžeme obviniť? Zrádzaš Učiteľa? Za to, že ti dal moc nad démonmi? Za to, že ti dal silu liečiť choroby, očistiť malomocných? Za to, že ti dal silu vzkriesiť mŕtvych, že ťa spravil pánom nad mocou smrti? Za tieto milosrdenstva sa Mu takto odplácaš? „Čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím“? Ó, nerozvážnosť, alebo lepšie láska k peniazom! Ona porodila všetko to zlo, nimi zaujatý, zradil Učiteľa. Taký je tento zlý koreň, on horšie ako diabol privádza duše k zbesneniu, ktoré ovláda. Vykonáva v nich zabudnutie o všetkom, aj o sebe, aj o blízkych, aj o zákonoch prírody. Odoberá im zmysel a robí ich nezmyselnými. Pozri, koľko vecí zmazal z Judášovej duše: spoločenstvo s Isusom Christom, priazeň, eucharické spoločenstvo, zázraky, učenie, poučenie. Láska k peniazom všetko to uvrhla do zabudnutia. Preto sv. Pavol spravodlivo hovoril: „koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí.“ „Čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím“? Veľká nerozvážnosť týchto slov. Povedz mi, naozaj môžeš zradiť Toho, Ktorý všetko drží, vládne nad démonmi, prikazuje moriam, je Vládcom celej prírody? A aby skrotil jeho nerozvážnosť a ukázať mu, že keby Sám On nechcel, tak by nebol zradený. Popočúvaj, čo robí Hospodin. V čase zrady, keď vyšli na Neho „ s fakľami, lampášmi a so zbraňou“, On im hovorí: „Koho hľadáte?“ Oni nespoznali Toho, Koho chceli uväzniť. Tak ďaleko bol Judáš od možnosti zradiť Ho, že dokonca nevidel prítomnosť Toho, Koho chcel uväzniť, ani vtedy, keď tam boli lampáše a toľko svetla. Na to poukazuje aj evanjelista. Hovorí: „Oni mali fakle a lampáše, a nevideli Ho.“
Každý deň ho Hospodin napomínal aj skutkami aj slovami. Dohováral, že zradca sa neskryje od Neho; nepriamo naznačoval pred všetkými, aby nepodľahol chamtivosti a aby nemysliac si, že jeho čin nevyjde najavo, nepristúpil k zrade bez strachu. Naopak, často hovorieval: „jeden z vás ma zradí“,  predtým to nedával najavo. Veľa hovoril aj o pekle, veľa hovoril aj o kráľovstve. Aj v prvom aj v druhom ukazuje Svoju silu. Aj v potrestaní hriešnikov aj v odmene dobrodincov. Ale všetko toto Judáš odvrhol a On ho neťahal  nasilu. Tak, ako nás Boh stvoril pánmi v rozhodnutí aj zlých aj dobrých skutkov a prial si, aby sme boli dobrí po svojej vôli. On nás nežiada a nenúti, keď my nechceme. Pretože byť dobrým z  prinútenia, neznamená byť dobrým. Preto, tak ako aj Judáš bol pánom svojich myšlienok a v jeho moci bolo nepodriadiť sa im a neskloniť sa k láske k peniazom, ale on očividne sám oslepil svoj rozum a odvrhol spásu: „ čo mi dáte“, hovoril, „a ja vám Ho zradím“? Odkrývajúc slepotu jeho rozumu a jeho nerozvážnosť, evanjelista hovorí, že v čase ich príchodu stál pri nich Judáš a povedal: „čo mi dáte a ja vám Ho zradím“?


Späť
oficiálna webstránka Pravoslavnej cirkevnej obce v Košiciach  |